Adela Holakova
Bocian
V živote sú občas chvíle, keď mám chuť veriť poverám. Na druhej strane...
Žena s dušou dievčatka alias pračlovek stratený v novoveku... Rozprávač príbehov.... Zoznam autorových rubrík: Insomnia, Súkromné, Zahranicie doma, Nezaradené
Je zvláštne ako horlivo súdime, škatuľkujeme hneď ľudí podľa toho odkiaľ pochádzajú. Nedôverujeme im. Ak Arab, tak musí byť terorista.... Ak z Kolumbie, tak drogový díler... Ak z Talianska, tak mafián... A nie podľa toho ako sa správajú pri kontakte s nami. Všimli ste si?
Keď som mala 10 rokov, všetci od 15-20 rokov boli pre mňa starí. Keď som mala 15-20, staroba začínala od 30. Teraz mam 30 a na veku sa len bavím. Rovnako ako som sa vtedy bavila pri kofolovom rozhovore s kamarátom... Dokedy mi to vzdrží? Uvidím a v kútiku duše dúfam, že to bude čo najdlhšie...
Čím som staršia tým častejšie po rozchodoch kamarátov s ich priateľkami počúvam a čítam vety typu: Ty panečku, ale by som teraz klátil šecko rad radom najradšej... Mno len nemám nervy to baliť... Prípadne: Mám stretko so spolužiačkou zo základnej... Snáď sa mi z toho nevykľuje nakoniec rande... Keď som sa na to posťažovala kamarátovi zhrozená čo to má znamenať, zahlásil mi len: to je klasický prístup, mňa tiež nebavia zoznamovačky a somarinky okolo toho... Jednu takú somarinku z ich dielne Vám práve ponúkam...
V jeden všedný pracovný deň som sa vybrala s kolegovcami na všedný polopracovný obed do jednej z troch búd na trhu blízko nášho pracoviska. Obsluha nás už i poznala.
Bolo tesne pred Vianocami. Taký sychravý deň. Možno ho poznáte. Vhodný akurát na zabitie. Všade plno ľudí a zhonu.
Je deň ako každý. S možno trošku krajším ránom. Slnečným. I keď na letný čas ani to nieje nič neobvyklé. Stojím na zastávke električky a čakám na svoj ranný spoj. Keď tu zrazu s poza chrbta sa mi ozve.
Ráno som sa zobudila a cítila som sa akýsi nesvoj. Asi na mňa niečo lezie. Včerajšia noc musela byť asi búrlivejšia viac než si pamätám. No bola som to ja kto liezol...
Bolo sychravé jesenné ráno. Električka ako vždy meškala. Keď prišla, bola taká preplnená, že som sa ani nemusel držať. Vedľa mňa stáli dve mladé násťročné slečny. Pravdepodobne spolužiačky, možno i kamarátky. Nechtiac sa mi podarilo vypočuť si časť ich rozhovoru.
“MorGAN, pozri na seba. Ako to vyzeráš… uprav sa, normálne sa za teba hanbím... takto si nikdy žiadneho nápadníka nezískaš…Musíš sa začať konečne viac o seba starať…” Toto nie, toto naozaj nepotrebuje… Však mala predsa na sebe tie najlepšie šaty, nehovoriac o tom, ako sa dlho trápila s účesom. Nahnevane vybehla zo sálu… Cestou po schodoch stretla Lilian…
Ja neviem ako to robím, ale zväčša priťahujem pozornosť ľudí zo svojho okolia, ktorý sa chcú práve v tej chvíli vyrozprávať. Nie porozprávať, vyrozprávať. Aby som to ujasnila, porozprávanie chápem ako dialóg dvoch navzájom komunikujúcich ľudí, vyrozprávanie je vtedy, keď jeden človek vedie svoj monológ, bez toho, aby sa zaujímal, či ho ten druhý vôbec počúva. Minule, šla som na obed ako každý deň s tým, že konečne budem mať chvíľu pokoj od kolegov, faxu a večne zvoniaceho telefónu... Keď tu zrada... Čo čert nechcel, prisadla si ku mne kolegynka a hneď bez pozdravu začala svoj monológ....