A to pekne po štyroch.Stala som sa psom a náš rodinný mazlíček mojím pánom. Mnou. Moja nočná morasa mi splnila. Chcel som mu vysvetliť, že takto to asi nepôjde, .... že sanemôže stať manažérom veľkého podniku za jednu noc. Nemá ani školu, tobôžcvičák a vôbec... Namiesto slov som však brechal. Haf-haf. Haf-haf-haf.Neviete si predstaviť ako som sa bála...Čo keď môj brechot nikto nepočuje? Pániček stále sladko spal. Situácia začalabyť o to vážnejšia keď som si uvedomil, že potrebujem súrne vyvenčiť....Pribehol som k nemu a pomaly som z neho stiahol perinu.... terazsom a ňom závislý. To viete – venčenie, žrádlo.... Akosi nedočiahnem nadvere.
V tom sa v diaľke ozval brechot a moj pes mi lízal tvárradostne oznamujúc, že je ráno. Čas vstávať a venčiť.Spokojne som sivydýchol. Bol to iba sen. Vďaka nemu však viem, že by som nechcela byť v cudzej koži. Radšej zostanem sama sebou...