Je ráno. Prichádzam do práce. Zaujímam za stolom pracovnú polohu. V tom sa dvere na kancelárii našej rozletia a prichádza Hisham /pôvodom z Dubaja/, s hukotom si sadá za stôl a chechce sa. Za ním o niečo neskôr a podstatne tichšie, nenápadnejšie Benoit /pôvodom z Francúzska/. Obaja, inokedy tak zhovorčivý spolu, sú akosi nápadne ticho. Nedá mi to tak sa po dlhšej chvíli pýtam.
"Hej chalani, obaja ste dnes akosik príliš ticho. Stalo sa niečo včera po práci?" Benoit sa len ešte uprenejšie zahľadí na obrazovku svojho počítača.
"Hej, stalo..." Chechce sa Hisham.
"Nič sa nestalo...!" Vyštekne po ňom Benoit.
"Ále, však jej to povedz..."
"Načo?"
"Čo sa hanbíš?"
"Nie..."
"Tak im to poviem ja..." To už bol v kancelárii s nami i ďaľší náš kolega. Hisham sa rozhovoril.
"Ako viete, Benoit sa rozišiel nedávno so svojou priateľkou za ktorou vlastne na Slovensko prišiel. Istý čas držal za ňu smútok. No včera sa mi ho konečne podarilo vytiahnuť večer von do podniku sa zabaviť. S tým, že si tam možno v ňom nájde i potenciálnu druhú novú slečnu Benoitovú. Všetko išlo podľa plánu. Došli sme do podniku. Objednali drink, kecali, druhý drink, tancovali... Na ďaľší drink už pozval i slečnu, ktorá sa mu zapáčila... Všetko išlo podla plánu.. Tanec, drinky, zábava... Benoit bol v siedmom nebi. Pokým sa ho daná slečna toho večera, ktorú sa pokúšal tak urputne zbaliť nespýtala - Počuj, nepoznáš ty náhodou Hishama? To už som videl ako Benoit len vstal, odišiel vnoci z podniku a odmieta sa so mnou dodnes rozprávať.
Nato celá kancelária vybuchne smiechom a Benoit sa len červená...